Sedem bolestí Panny Márie

A konečne siedmou bolesťou Panny Márie bolo uloženie Ježišovho tela do hrobu. Apoštol a evanjelista Ján píše: „V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko. (19, 41-42). A prorok Izaiáš k tomu dodáva: „Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie ani podvod nemal v ústach.“ (53, 8) Toto je bolesť z odlúčenia od milovaného človeka. I v našom živote sú bolestné odlúčenia; niektoré sú časné, niektoré definitívne, napríklad smrť. Je vecou viery prijať fakt, že ani smrťou sa život, a teda ani naše vzťahy nekončia, ale iba sa mení ich podoba. A my sa raz znova stretneme. Mária o tejto skutočnosti bola pevne presvedčená. Preto ani pri zapečatenom hrobe nestrácala nádej. Ba mohli by sme povedať, že bola snáď jediná, ktorá neverila, že hrob má v živote jej Syna posledné slovo. Preto správa o zmŕtvychvstaní ju sotva prekvapila. Toto je lekcia aj pre nás: smrť nie je koniec, smrť je začiatok. A preto žijeme náš život v nádeji.

CHRONOLÓGIA ÚCTY K SEDEMBOLESTNEJ PANNE MÁRII:

4. storočie – začína sa teologicky uvažovať o bolestiach Panny Márie. Píšu o nich sv. Ambróz, sv. Pavlín z Noly, sv. Augustín a sv. Efrém.

6. storočie – zachovala sa nám dramatická báseň o Pánovom umučení, pripisovaná sv. Gregorovi Naziánskemu, v ktorej sú tiež dojímavé verše o bolestiach Jeho Matky, Panny Márie.

po roku 1000 – veľké rozšírenie úcty Máriiných bolestí vplyvom rytierskeho zmýšľania. Množili sa maľby Márie stojacej pod krížom svojho Syna a rástol tiež počet kostolov postavených na uctenie bolestnej Matky. Vítaným námetom pre majstrov slova bol “nárek Panny Márie”. Medzi týmito básňami vyniká doteraz neprekonaná Stabat Mater Dolorosa, ktorej autorom je pravdepodobnefrantiškánsky mních, bl. Jacopone da Todi (1230 – 1306).

1233 – v Taliansku (Florencii) vzniká rehoľa Služobníkov Panny Márie – Ordo Servorum Beatae Virginis Mariae, O.S.M. (tzv. Serviti), ktorá si vytýčila za svoj osobitný cieľ šíriť úctu k Bolestiam Panny Márie. Rehoľu servitov založili siedmi zámožní muži: sv. Bonfiglio Monaldi, sv. Bonaiuncto Manetti, sv. Manetus dell Antella, sv. Amideo (alebo Bartolomeo) Amidei, sv. Ugoccio Ugoccioni, sv. Sosteneo de Sosteneis a sv. Alexius Falconieri. Spomienka na  siedmych svätých zakladateľov rehole servitov sa v sv. katolíckej Cirkvi slávi 17. februára.

1423 – (22. apríl), prvý doteraz známy záznam z Kolína, kde miestny cirkevný snem zaviedol sviatok na odčinenie urážok husitov voči ukrižovanému Kristovi a jeho Matke. Odtiaľ sa tento sviatok rozšíril do celej Európy pod rôznymi menami a s rozličnými dátumami.

1482 – Flámsky farár Ján Coundenberghe šíri úctu k siedmim bolestiam. Súčasne sa šíri Bratstvo Siedmich bolestí Panny Márie, hneď schválené a podporované pápežmi (Alexander VI. roku 1495).

1727 – Pápež Benedikt XII. situáciu vyriešil, keď tomuto sviatku určil meno – Sviatok Sedembolestnej Panny Márie a ustanovil aj dátum – piatok pred Kvetnou nedeľou.

Popri tomuto sviatku v stredoveku vznikol aj druhý sviatok s týmto titulom, slávený v polovici septembra, rozširovaný najmä rehoľou Služobníkov Panny Márie (tzv. Serviti). Povolil ho pápežInocent III..

1814 – Pápež Pius VII. predpísal tento sviatok pre celú katolícku Cirkev.

1913 – Sv. pápež Pius X. ustálil liturgickou reformou ako trvalý deň sviatku na 15. september.

1927 – slovenskí veriaci na čele s biskupmi podali žiadosť do Ríma o povolenie pridať v loretánskych litániach prosbu Matka Sedembolestná, oroduj za nás. Túto však 8. apríla 1927 Kongregácia obradov zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo pozitívne v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba: “Oroduj za nás, Matka Sedembolestná” s odpoveďou:“Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.”

1964 – Pápež Pavol VI. z úcty Slovákov k Matke Prebolestnej vyhlásil dekrétom “Quam pulchra”našu svätyňu v Šaštíne za “Basilica minor” – “Baziliku menšiu”.

1976 – Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila slovenské proprium liturgie hodín, v ktorom sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska. Prečo Sedembolestná?

Najprv sa hovorilo o piatich bolestiach, ako sa uctievalo päť rán Krista Pána. Potom sa začalo uctievať sedem bolestí – sedem v biblickej reči znamená plnosť, dokonalosť. Keďže popri Kristovi Panna Mária najviac trpela, ľud chcel vyjadriť túto plnosť bolestí číslom sedem. Tým sa nechce obmedziť utrpenie na sedem historicky presne určených udalostí, ale sa chce naznačiťplnosť kalicha utrpenia, ktorý pila spolu s Kristom. Aby sa skonkrétnil titul Sedembolestná, vypočítavali sa historické momenty. Najprv sa počítali len tie, ktoré znášala s Kristom v dňoch jeho najväčšieho utrpenia:

1. keď Ježiša zajali a bičovali,
2. keď Ježiša predviedli pred Piláta a odsúdili,
3. keď vyriekli nad Ježišom ortieľ smrti,
4. keď Ježiša pribili na kríž,
5. keď Ježiš vypustil ducha na kríži,
6. keď Ježiša sňali z kríža,
7. keď Ježiša uložili do hrobu.

Až neskôr sa rozšíril obraz bolestí Panny Márie aj z Kristovho detstva:

1. keď počula Simeonovo proroctvo o meči, ktorý aj jej prebodne srdce,
2. keď utekala do Egypta,
3. keď tri dni hľadala strateného Ježiša,
4. keď sa stretla s Ježišom na krížovej ceste,
5. keď videla Ježiša zomierať na kríži,
6. keď Ježiša zložili z kríža do jej lona,
7. keď Ježišovo telo ukladala do hrobu.